Farnosť

Čo je farnosť

V jednom staršom čísle Effaty, českého časopisu pre katolícku charizmatickú obnovu a evanjelizáciu, spomína Charles Whitehead (dlhoročný prezident ICCRS), že ak sa obnova nedostane do srdca Cirkvi, neprinesie želané ovocie. “Áno” – nadšene som súhlasil – “ak sa neobnoví Vatikán, nič sa nezmení!” Bol som však prekvapený, keď som sa čítaním jeho príspevku postupne dozvedel, že srdcom Cirkvi je farnosť…

Najviac ma k pokániu privádza skutočnosť, že Ježiš nič nenapísal.  Žiadne pravidlá. Žiaden zákon. Žiadnu posvätnú knihu. To, čo od nás žiada Boh nasledovaním Ježiša, potom nestojí na našich ľudských schopnostiach a predpokladoch. Keby to tak bolo, určite by Pán zostavil nejaký manuál. Nenapísal však nič, len niečo prstom do piesku, keď k nemu farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve. Ale to sa nám nezachovalo.

Ježiš ale povolal učeníkov, odovzdal im všetko, čo on poznal od Otca, naučil ich byť otvorenými pre Božie kráľovstvo. To napovedá, že Cirkev je tajomstvo. Nie je to organizácia vybudovaná na ľudských pravidlách, výskumoch a záveroch. Hoci Biblia je Božím slovom, napísali ju ľudia. A dokonca kánon svätých kníh bol schválený až vo štvrtom storočí. Zdá sa teda, že to, čo udržiavalo Boží plán v Ježišovi, neboli ľudské veci, ale niečo väčšie…

Vždy som mal predstavu, že farnosť, kde budem pastierom, bude charizmatická. Nebolo by to úžasné? Raz som bol na prednáške jedného kňaza z New Jersey. Hovoril, že si musel zvyknúť na to, že keď prišiel do farnosti, našiel tam rozmanité skupiny veriacich. Uvedomil si, že hoci vyšiel zo špecifického kresťanského prostredia ktoré preferuje, ako pastier musí byť všetkým nápomocný rovnako, aby mohli všetci farníci im zrozumiteľným spôsobom žiť život s Kristom. Pre všetkých sa stať všetkým (1 Kor 9, 22).

Ježišova prítomnosť v Cirkvi je tajomstvo. Preto sa farnosť nedá budovať ľudskými silami. Nemôžme v nej napĺňať  svoje predstavy, chcieť mať v nej úspech alebo uplatnenie, či svoje nikým nerušené miesto v lavici. Farnosť je cirkevné spoločenstvo, kde sa Ježišov život chce vlievať do životov ľudí. Bez rozdielu. Rozhoduje hádam len otvorenosť. Viera. Preto je nutné byť otvorení na prítomnosť  Pána a očakávať jeho pôsobenie. Je to jeho cirkev, on ju ustanovil ako svoj nástroj. Ako oázu Božieho Ducha. Nadprirodzené spoločenstvo, kde on je uprostred. Čo sa zdá neuveriteľné je, že farnosť nie je len kostol. Nie sú to len farníci zhromaždení v kostole. Je to celá oblasť, kde žijú daní veriaci. Mesto, obec… Je zaujímavé ísť ulicami farnosti, možno okolo krčmy, baru a pritom veriť, že Božie kráľovstvo preniká všade. Prečo? Lebo tam žije jeho cirkev.

Hádam každý už niekedy ako veriaci pociťoval deficit viery. Vedomie, že veci sa nehýbu, keď problémy a ťažkosti nedostávajú adekvátnu odpoveď zhora. Možno sa tak, ako to často robili Izraeliti v Ježišovej dobe, príliš spoliehame na dejinný vývoj našej viery. Na čosi ako dedičstvo otcov. No predstavme si, čo by urobil Ježiš, keby teraz prišiel ako človek. S najväčšou pravdepodobnosťou by hľadal príležitosť, ako otvoriť brány Božieho kráľovstva, aby ľudia mohli zakúsiť Boží dotyk. Aby mohli zakusovať lásku Otca, jeho uzdravenie a oslobodenie… A v meste nastala veľká radosť – píše sa v knihe Skutkov (Sk 8, 8).

Farnosť je teda aj nejaká oblasť – miesto, kde žijú konkrétni veriaci, uprostred ktorých je živý Ježiš. To nás môže viesť k záveru, že je potrebné s vierou a túžbou očakávať jeho dotyk, pôsobenie. V dome spoločenstva – v kostole, ale aj na ulici a všade tam, kde sa veriaci zdržiavajú.

História farského kostola

Dokladom histórie našej farnosti je samotný chrám zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie.
V Gelnici ako významnom banskom stredisku nepochybne stál kostol najneskôr po roku 1250. Vieme, že bol zasvätený sv. Kataríne, patrónke baníkov. Tento kostol bol zrejme na mieste súčasného, pretože o zaniknutom na inom mieste neexistujú žiadne zmienky ani tradície, ktoré inak nezvyknú chýbať. Pred rokom 1397 mal už dnešné patrocínium Panny Márie Nanebovzatej.

Táto veľkolepá pamiatka gotickej architektúry Spiša, na rozdiel od sakrálnych stavieb v ostatných centrách, napríklad v Spišskej Kapitule, či Levoči, ešte nevydala odborníkom informácie, ktoré jednoznačne vypovedajú o jej pôvode, ako aj zatiaľ skrytých hodnotách. Staršie jadro tohto farského kostola je možno v murivách stien súvisiacich so sakristiou, v ktorej sú tri polia krížovej rebrovej klenby, svedčiace o svojom pôvode okolo roku 1300. Rebrá dosahujú na kružbové konzoly a na svorníku a na svorníku stredného poľa je reliéf Víťazného Baránka. Prekvapujúco veľká je svätyňa, zaklenutá troma poliami krížovej rebrovej klenby a poľa klenby v polygonálnom závere. V nej sa stretneme príkladom dvoch rozdielnych umeleckých, a možno aj cirkevno-rehoľných, koncepcií. V jednej začali s výstavbou architektúry svätyne s plánom, že rebrá klenby, so svojimi profilmi prejdú plynulo do zväzkových prípor a tieto po stenách až po podlahu. Je to koncept gotickej architektúry okolo roku 1300. Vo výške vybudovaných stien asi 3 m, so spomenutými zväzkovými príporami, došlo k zmene. Na prípory /ktorých profily možno vtedy zaplnili omietkou, aby boli polvalcové / nasadili hladké, subtílnejšie polvalcové prípory. Z nich vyrastajú rebrá klenby, tak ako je to obvyklé v stavbách švábskej a podunajskej oblasti okolo roku 1360. Vo výške prechodu, z pôvodných prípor na ich vyššie pokračovanie, doplniliaj na plochách stien bankálové rímsy, čo je typické pre stavby mendikantov. Na južnej stene doplnili jedinečné trojité sedílie, ktorých architektúru vytvárajú štíhle piliere s hlavicami, na ktoré sú nasadené oblúky s vimperkami. Oblúky s vimperkami lemujú členenia kružby.

Bez potrebného výskumu nemožno jednoznačne odpovedať , či chýbajúce horné zakončenie tohto architektonického šperku, dokazuje obdobie vytvorenia v etape dolnej zóny stien a prípor svätyne, alebo bolo vložené až v druhej etape.

Nemenej otázok kladie loď kostola, ktorá je trojloďovou halou. Lode sú oddelené piliermi s arkádami. V úzkych bočných lodiach sa zachovala pôvodná gotická klenba so štyrmi poliami krížových klenieb, ktorých rebrá vyrastalú zo steny priamo.

Výstavbu trojlodia, presnejšie jeho zaklenutia, možno klásť do obdobia okolo roku 1400. V strednej lode nahradili v roku 1769 pôvodnú klenbu barokovou. Mnohí návštevníci kostola upozorňujú na menšiu šírku strednej lode voči šírke svätyne a veľmi úzke bočné lode. Takýto priestorový rozvrh je obvyklý najmä v kostoloch mendikantských reholí. Typickým príkladom je pôvodný kostol minoritov v Levoči. Architektúra halového trojlodia a svätyne, ich proporcie i detaily, umožňujú vysloviť domnienku, že pôvodne farský kostol prevzali okolo roku 1350 dominikáni a pokračovali v jeho výstavbe vo svojom charakteristickom štýle.

Gelnický farský chrám je povestný aj nádherným kamenným vežovým pastofóriom. Po levočskom, druhým najväčším v regióne Spiša. Jeho tvaroslovie, najmä tordovaná a diamantová pätka, datujú jeho vyhotovenie do obdobia okolo roku 1480. Je tu aj pozoruhodná bronzová krstiteľnica, ktorú okolo roku 1370 odliali v povestnej dielni majstra Konráda v Spišskej Novej Vsi. Ostatné zariadenie je neogotické. Vysokú monumentálnu vežu upravovali v rokoch 1743-1746, jej dnešná neogotická podoba pochádza z roku 1869.

(Zdroj: Peter Kresánek
Ilustrovaná encyklopédia pamiatok Slovensko
str. 820-821)

[Not a valid template]

O zvonoch kostola

Veža farského kostola v Gelnici obsahuje v súčasnosti súbor štyroch zvonov. O prvom zvone  tohto chrámu zatiaľ nemáme zmienky. Ale poznáme príbeh Veľkého zvona, ktorý ako pôvodne gotický bol odliaty na začiatku 15. storočia. Neskôr bol rozbitý, no zo zachovaných úlomkov sa dalo predpokladať, že bol pravdepodobne odliaty dielňou majstra Konráda so Spiša. V roku 1742 bol uliaty a dodnes zachovaný barokový Veľký zvon, ktorý odlial Sebastián Lecherer z Prešova.

Podľa súpisu spišských zvonov od Prof. Juraja Spiritzu je gelnický Veľký zvon najstarší zachovaný zvon v Hnileckej doline. Príbehu veľkého zvona sa venuje samostatná časť o výročí veľkého zvona.

Či boli vo veži pri gotickom Veľkom zvone ešte ďalšie zvony zatiaľ povedať nevieme. Vieme však, že majster Lecherer odlieva v rokoch 1741 a 1742 trojicu barokových zvonov pre gelnický chrám.

Je tiež potrebné spomenúť, že prvé dve tretiny veže boli vybudované práve v štyridsiatych rokoch 18. storočia. O čom hovoria aj pamätné tabule osadené nad hlavným vstupom do chrámu. Priestor kde sú umiestnené zvony bol kedysi vrcholom veže a je aj dnes zakončený klenbou. Drevená stolica je tiež zachovaná pôvodná z obdobia výstavby veže. Chrám prechádza rekonštrukciou v druhej polovici 19. storočia a tiež aj veža. Tu je potrebné povedať, že aj po uvoľnení obmedzení pre evanjelickú cirkev, ktorá mala predtým zakázané stavať veže, sa miestna evanjelická farnosť nerozhodla postaviť ďalšiu vežu v meste. Namiesto toho sa katolícka a evanjelická farnosť spoločne podieľajú na rekonštrukcii a na zvýšení veže o tretiu tretinu. Čím veža chrámu začína slúžiť pre obe cirkvi.

Lechererove zvony ostávajú vo veži do prvej svetovej vojny. Vtedy počas rekvirácie boli zvesené dva menšie a vo veži ostáva iba Veľký zvon. V dvadsiatych rokoch sa po vojne začína obnovovať aj zvonový inventár veží. V tom čase známi košickí zvonolejári, bratia Alexander a Vojtech Buchnerovci odlievajú desiatky zvonov do vyprázdnených veží. Je tomu tak aj v Gelnici.

Z dobovej tlače sa dozvedáme, že 20. októbra 1929 sú na miestnom trhu pred radnicou slávnostne vysvätené dva nové zvony, ktoré majú byť osadené do veže po boku Veľkého zvona. Menší z dvojice zvon Mária je venovaný patrónke chrámu a väčší, Zvon padlých bojovníkov, je venovaný pamiatke všetkým mužom z mesta, ktorí zahynuli v prvej svetovej vojne. Ich mená sú zvečnené nápisom na zvone. Ďalej vieme, že potom ako boli zvony slávnostne vysvätené a uvítané v meste boli odvezené pred vežu a vytiahnuté do zvonice. Na vytiahnutí zvonov sa podieľal aj mestský inžinier Emmerich Fuchs, ktorý je tiež autorom prestavby Baníckeho námestia a ďalších projektov v meste.

K týmto dvom zvonom je potrebné dodať, že boli spolufinancované rímskokatolíckou a evanjelickou farnosťou. Na oboch zvonoch je taktiež aj evanjelický biblický nápis, ktorý vo voľnom preklade znie: „Prepevný hrad je náš Boh!“

Rok na to, bol do veže osadený umieráčik, zvon Jozef. Takto bol v roku 1930 súbor zvonov kompletný a je zachovaný až dodnes.

Je potrebné ešte spomenúť, že Buchnerovci osadením svojich zvonov do veže ovplyvnili aj pôvodný barokový Veľký zvon. Ich zásah bol z historického hľadiska nie veľmi priaznivý. Zvesili Veľký zvon, odrezali mu korunu a demontovali veľkú dubovú hlavicu. Taktiež vymenili srdce a zvon zavesili na svoju liatinovú hlavicu. Tento možno technický detail zapríčinil, že Veľký zvon dnes bije iným spôsobom ako bol pôvodne odliaty. Má približne o 10% pomalší rytmus a aj o to chudobnejší zvuk. Zaujímavé je, že aj napriek tomu je označovaný za veľmi špecificky znejúci zvon s vyslovene hutným, plným tónom a krásnym zvukom. Zatiaľ môžeme len tušiť akým zvukom zapĺňal gelnické údolie v pôvodnom stave.

(autor: Igor Cziel)

[Not a valid template]

 

/Autormi fotografií použitými na stránke našej farnosti sú I.Cziel, A.Hanschild, J.Jarošík, J.Rybák prípadne autori uvedení pri jednotlivých fotografiách/