Prečo veriť?

Každý človek v dačo alebo v niekoho verí. Alebo niečomu. Niekto verí v prírodu, jej liečivú a upokojujúcu moc (raz som videl v parku v Betliari človeka, ako objíma starý strom. Opýtal som sa ho, či chce zmerať jeho hrúbku. „Nie“ odpovedal, „čerpám z neho energiu“.) No milovník prírody sa často stáva nepriateľom tých, ktorí ju nejako ohrozujú. Iný verí v kultúru a umenie, no často zistí, že je len málo ľudí ako on a tak sa uzavrie do malej skupinky intelektuálov. Sú aj ľudia – a je ich dosť – ktorí veria v Boha. Majú svoje zázemie, zadné dvierka pre neúspech alebo starobu či osamelosť. No a najčastejšie sú takí, ktorí to majú nejako skombinované. Keď život ponúka vyžitie či úspech, vedia ho naplno vychutnať, vedia si nájsť čas aj na prírodu. A všetko si poistia vierou v Boha – ak by to naozaj bola pravda, že existuje, tak je lepšie sa nejako poistiť….

Mal som (ja, autor článku) ako dieťa nejaký letmý kontakt s vierou v Boha. Bol hlboký socializmus. Vedel som, že existuje kostol. Chodieval som s otcom do kostola v nedeľu asi do môjho prvého svätého prijímania. Potom sme prestali. Najviac si spomínam na kostolníka. Bol malej postavy. Na konci omše stál  so zvončekom vo dverách kostola a keď som okolo neho prechádzal, usmial sa a pohladkal ma po hlave. Robil to vždy. Pána farára si nepamätám. Ani oltár. Boli veľmi ďaleko. Potom si už ohľadom kostola z detstva nepamätám nič. Kostol sa stal tabu. Nikdy som nerozmýšľal, že kostol súvisí s Bohom. Vedel som, že súvisí s veriacimi. Spomínam si ešte na jednu detskú skúsenosť: raz som sa ráno zobudil a povedal som si, že ak existuje Boh, tak nech z teplého vovovodného kohútika v kuchyni tečie med. Utekal som to vyskúšať. Netiekol….

Myslím, že môj prípad je úplne štandardný. Mnoho ľudí je takých, ako som bol ja. Ateisti. Kostol nejako v našom pohľade nesúvisí s Bohom. Boh je predsa tajomný. Ak existuje. A kostol a veriaci, to je úplná samozrejmosť – ľudia ako my, len trocha pomýlení. Asi majú nejaké problémy alebo strach zo života, či neúspech (Keď som sa neskôr po svojom obrátení prihlásil na teológiu, jeden známy sa ma opýtal: „Čo si sa sklamal v láske, keď ideš za farára?“).  Keď som ešte ako neveriaci študoval v Bratislave, v rámci cvičení z dejín umenia sme často navštevovali miestne kostoly. Keď sme vstúpili do kostola, niektorí spolužiaci pokľakli a prežehnali sa. Bol som pobúrený. Ani vtedy mi kostol nepripomínal Boha. Bola to zaujímavá architektúra a šlo z toho také tajomno – čosi ako závan minulosti…

Tam na vysokej bol spolužiak, ktorý mi otvorene a bez hanby položil otázku, či verím v Boha. Udivilo ma to (rozumej, bol hlboký socializmus a my sme boli na filozofickej fakulte, kde všetko bolo opreté o marxizmus – leninizmus, vedecký ateizmus a vedecký komunizmus). Vtedy začalo moje ťažké vyrovnávanie sa s otázkami, ktoré som si nikdy predtým nekládol, lebo som si myslel, že odpovede poznám. Nepoznal som… Často sa stáva, že človek je ateista jednoducho preto, lebo predpokladá, že jeho pohľad na svet je univerzálny a správny. Keďže kostol a veriaci sú často pre mladého človeka nezaujímaví a keďže si nikdy nezačne klásť otázky o existencii sveta, zmysle života a automaticky používa slovné spojenia: „veda dokázala“, „vedci tvrdia“ a podobne, nikdy sám od seba nedôjde k posunu východísk pohľadu na svet okolo seba a na vlastný život. A možno ľudia, ktorí sú v cirkvi, v kostole a v náboženskej terminológii ako ryba vo vode, si nikdy neuvedomujú, aká bariéra ich delí od okolitého sveta, ktorí často v skrytu obviňujú z nezáujmu o kostol.  Nebyť môjho spolužiaka, ktorý bol taký obyčajný študent s hromadou nedostatkov tak ako ja, ale s veľkým zápalom hovoriť o svojom Bohu a o Ježišovi, žil by som pravdepodobne dodnes v ilúzii o viere, cirkvi, Bohu… Jeho svedectvo ma priviedlo k čítaniu Biblie. To som nikdy netušil, že je tam toľko vecí, ktoré k človeku doslova prehovárajú. A netušil som (možno mnoho veriacich to dodnes netuší), že je tam ukryté zjavenie Boha v takej podobe, ktorá je schopná osloviť človeka napriek tomu, že nemá žiadne náboženské pozadie. Áno.  Asi po pol roku čítania Nového Zákona moje filozofické odpovede pochádzajúce z mojej hlavy prekvapivo nahradila odpoveď odinakiaľ: uveril som v Ježiša. Nikdy predtým som si nedokázal predstaviť, že Boh sa človeku dáva poznať cez tak zrozumiteľnú osobu akou je Syn Boží – Ježiš. Nejako sa stal súčasťou môjho života. Začal som sa modliť. Začal som túžiť prijímať ho pri oltári v chlebe počas omše. No neboli to spomienky z detstva na kostol a prvé sväté prijímanie. Bol to Ježiš, ktorý prehováral z Písma, ktorého som si začal uvedomovať, keď som sa modlil, alebo keď som stál vzadu v kostole počas omše. No vtedy som ešte netušil, že to najpodivnejšie ešte len príde…

Bol horúci augustový podvečer. Po únavnej dvojtýždňovej ceste s priateľmi autostopom po zahraničí sa predstava učenia sa na štátnice v ľudoprázdnom internáte zdala neznesiteľná. A tak som šiel za oným priateľom, Bratislavčanom, ktorý ma priviedol k Ježišovi. Nebol doma. Bol na nejakom stretnutí vo františkánskom kostole. Nabral som odvahu a šiel som tam. Niekde vzadu v kaplnke bolo asi štyridsať ľudí (nepamätám sa presne). Rozprával nejaký francúzsky rehoľník, ktorý prišiel z misie z Gabunu. Hovoril o zázrakoch, ktoré sa u nich udiali, keď sa modlili v Ježišovom mene za chorých. Bol som udivený. Rozprával prirodzene, bez afektu, ale so zápalom a úctou. Uvoľnil som sa. Potom sme prešli do lode kostola. Bola ohlásená spoločná modlitba. Tak som si pohodlne čupol v strednej uličke blízko oltára. Francúz sa otočil k oltáru, mierne pozdvihol ruky a začal hovoriť po francúzsky. Prekladali ho. Modlil sa k Ježišovi, ďakoval mu. Pomyslel som si: „Čo ho vidí?“ Potom začal po tichu spievať akousi mne neznámou rečou a postupne sa pridali viacerí a kostolom zrazu znel spev v jazykoch (vtedy som netušil, že také čosi existuje a nevšimol som si to ani v Písme, hoci som tie state z Prvého listu Korinťanom čítal). Zrazu som si uvedomil, že mám tvár na podlahe, bol som mokrý od sĺz. Vedel som, že je tam Ježiš. Vedel som, že je tam. Uvedomoval som si, ako ma preniká vedomie jeho pohľadu, prežíval som hlbokú ľútosť, že som celý život v neho neveril a on pritom vždy existoval. Pamätám si, že mi nevyčítal žiaden hriech konkrétne, hoci ich bolo veľa. Len som vedel, že som sa mýlil, keď som žil vo vedomí, že neexistuje. Zvieralo ma z toho v srdci. Potom som prežil veľkú úľavu. Akoby som bol nový človek. Viem, že ma vtedy napadla otázka: „Prečo mi to niekto nepovedal skôr, že Ježiš naozaj existuje?!“

(pokračovanie…)